Hrabě Monte Cristo přehled

22.05.2024

Stručné hodnotenie:
S Montecristom, aj keď to je láska z detských čias, mám určité problémy a rozhodujem sa ako sa s ním vysporiadať. Stále ho považujem za skvelú dobrodružnú literatúru pre mladších čitateľov a rád sa k nej vraciam, keď mám chuť na niečo ľahšie. Ale boli tam aj momenty, a nebolo ich málo, ktoré ma iritovali. Osobne by som román rozdelil na tri tretiny, pričom prvé dve tretiny sú výborné. Tretiu tretinu knihy akoby po smrti spisovateľa chytil do rúk nejaký druhotriedny spisovateľ a pokúšal sa ju dokončiť. Považujem to za obraz dobových konvencií, do ktorých sa Dumas pokúsil svoje rozprávanie nasilu vpasovať.

Dlhší komentár, alebo čitateľský denník:
Prvá tretina románu bola azda najlepšia. Výborne sa tam prepájali fiktívne a reálne udalosti - Dumasova silná stránka -, udalosti v Marseille predchádzajúce uväzneniu boli ľudsky mimoriadne dramatické, kapitoly v pevnosti If a následne i snaha Montecrista odmeniť ľudí, ktorí stáli po boku jeho otca, boli naozaj silné, pretože sa na nich ilustrovalo postupné dozrievanie a porozumenie Edmunda pre celý ústredný zlom v jeho živote. Bol tam skrátka veľmi silný vývoj postavy i udalostí. Navyše, mali sme tu viac informácii o svete ako Dantes a tak ma bavilo sledovať ako si to napokon celé dohromady poskladá a ako sa to vyvinie.

Druhá tretina obrátila optiku. Zrazu to bol tajomný Montecristo, Lord Ruthven, ktorý držal pevne v rukách všetky informácie, a nielen ostatné postavy, ale ani ja sám som netušil, ako sa všetky situácie vyvinú, čo Montecristo plánuje, resp. skôr ako sa vlastne pomstí a hlavne - aký teraz vlastne je. To bol takisto výborný ťah, pretože akonáhle sa začali niektoré nitky vyjasňovať, odhaľovala sa v nich Montecristova genialita a jeho informačná nadvláda, čo ma ako čitateľa vždy dráždi. V tomto ohľade bol teda fascinujúci najmä proces prípravy pôdy pre pomstu a užívanie si samotného odhaľovania informácií, o ktorých som netušil ja a ani ostatné postavy. Dôvodom bolo predovšetkým to, že optiku akoby prebrali ostatné postavy - Franz, Albert, Villefort - a my sme si tak obraz Montecrista skladali do mozaiky z úlomkov informácií ostatných.

Lenže potom prišla nešťastná tretia tretina knihy, v ktorej opäť chytil opraty do rúk Montecristo a jeho hľadisko. Zrazu som začal chápať súvislosti, Montecristo sa nevyvíjal (však mal len jeden životný cieľ) a román - v situácii kedy mal byť najsilnejší - začal len plynúť k nevyhnutnému koncu. Chvíľu sa pritom zdalo, že príbeh naberie nečakaný obrat (rozhovor s Mercedes a súboj s Albertom) alebo, že Montecristo zažije na záver akýsi zlom a zmenu chápania seba i vlastnej pomsty, ale aj to bolo zahnané do kúta ako niečo neodôvodnené. Predovšetkým sa však z Montecrista začal stávať poloboh. Všetko je ušľachtilé, všetko na ňom je krásne, je najlepší šermiar, strelec, lekár, chemik, najbohatší človek atď. atp, a kniha i sám Montecristo sa až príliš začali štylizovať do dokonalej, božskej, otcovskej role, pričom omnoho viac mu slušala rola tajomného ťahača nitiek, ktorý sa skôr pohybuje na hranici medzi dobrom a zlom a často nehľadí na následky. Veď, koniec-koncov, ten Montecristo bol až príliš ľudský. O čo viac by tretej časti slušala nejaká nová optika - napríklad optika vyšetrovateľa, ktorý zaznamenáva vyústenie a záhadné úmrtia v záverečnej správe a udržiava a posilňuje tým grófovu tajomnosť a predstavuje ho priam ako záporáka - skutočného boha pomsty, ktorý vie viac ako my všetci ostatní a o udalostiach sa dozvedáme len tušene a náznakovo(napríklad, že vyšetrovateľ odhalil tajnú chodbu medzi domami, alebo že po rokoch náhodou zahliadol Valentínu s Morrelom na nejakom mieste). Ale viem, to už sa hrám na dramaturga.
Avšak zvolený záver nevyhnutne musel vyústiť do redundancie a statickosti (chýbal tu vývoj, sebaodhalenie Dantesa pred záporákmi bolo vždy také isté). I samotné vyústenie v podobe lásky k Haydée, sa k temnote predchádzajúcich častí nehodilo a doslova smrdelo konvenciou a násilím uskutočneným na rozprávaní. Lord Ruthven mal skrátka zostať sám, potenciálne výčitky svedomia a jeho minulosť ho mali hnať k inému koncu a Boh, o ktorom sa tu hovorí, ho mal hnať k zodpovednosti. Brutalita jeho pomsty, napríklad voči Villefortovi, bola až extrémna a zosmiešnila všetky Montecristove vznešené reči - vo výsledku to nie je žiadny Boh, len pomstychtivý, emocionálne zakrpatený fanatik, ktorý sa z neznámych príčin stal miláčikom Bohov.

Škoda, preškoda, partia bola rozohraná dobre.