Už nikdy neuvidím svet přehled

14.01.2022

Turecko, krátko po pokuse o prevrat. Ahmet Altan je zatknutý, prepustený a opäť väznený – pre navzájom protichodné obvinenia, po absolvovaní povrchných súdnych procesov. Uväznili však spisovateľa a aj to nie hocakého: Ahmet sa rozhodol nepoddať zúfalstvu ani nádeji, rozhodol sa pre odvahu, vzdor a vďaku. Výsledkom tohto rozhodnutia je práve tento krátky memoár, o príbehu ktorého sa dozvedáme v predslove; ako bol vydaný aj napriek doživotnému uväzneniu autora.
Knižka naozaj nie je dlhá, stačí na ňu jedno poobedie. Dokonca ani len téma a vážnosť situácie obrátená autorovým optimizmom čítanie nespomaľuje, práve naopak: každý ďalším slovom čitateľa inšpiruje a dodáva mu odvahu. Čo by však potenciálneho čitateľa odradiť mohlo, je autorov sklon často odbáčať od príbehu k úvahám, k rozjímaniu a k poetickým metaforám plným referencií na diela literatúry. Autor je naozaj sčítaný, hoc referuje viacmenej na mená veľkých európskych klasikov ako sú Shakespeare či Tolstoj, no jedna konkrétna referencia mi celkom zmenila pohľad, ktorým sa na knihu pozerám, a to bolo práve spomenutie Borgesa, ktorého mi v tej sekunde spôsob písania pripomenul. Samozrejme, jedná sa o autobiografiu, o memoár, o svedectvo, avšak pomer rozprávania príbehu a udalostí voči pomeru úvah a využita jednotlivého diania pre podklad k meditácii nad rôznymi témami s väzením, fantáziou a pamäťou súvisiacimi mi Borgesa naozaj pripomenul. Mám na mysli Borgesove poviedky, ktoré intelektuálne kĺbia eseje, knižné referencie a absurdné príbehy. Mám dojem, že aj Už nikdy neuvidím svet tieto prvky obsahuje, žiaľ aj absurdnosť príbehu, ktorá je desivo reálna.
Jediné, čo by som knihe vytkol – a ani to nie je tak závažné – je kapitola Lesné víly, ktorá je naozaj viac úvahou literárnou, než že by bola úzko spätá s „dejom“ a s posolstvom knihy. Niežeby táto úvaha nebola zaujímavá, no neviem, či nepresahuje rozsahom svoj význam.
Jazyk je však je nádherný, metafory plynú a optimizmus je nákazlivý, aj napriek – či už práve pre – chýbajúcu naivitu. Dielo je ukážkou ľudského vzdoru – akokoľvek sa autor priamo v diele dištancuje od pojmu odvahy či hrdinstva; naopak práve touto schopnosťou sebareflexie pridáva jeho pohľadu na dôveryhodnosti.