Loutkář přehled
Jostein Gaarder
Akademik a lingvista Jakop je natolik osamělý, že navštěvuje pohřby cizích lidí. Na smutečních hostinách se dává do řeči s pozůstalými. Díky své sečtělosti a jazykové pohotovosti si pokaždé vymyslí příběh, který jej k nebožtíkovi váže a baví jím ostatní hosty. Přestože je znalcem vztahů a jazyků, sám je z pletiva skutečných lidských vztahů vytržen a má jen jednoho přítele, jejž s oblibou cituje. Ovšem ani Pelle není člověk z masa a kostí…... celý text
Můj komentář
Zatím jste nenapsal(a) svůj komentář ke knize Loutkář. Přihlašte se a napište ho.
Komentáře (58)
Už v průběhu čtení jsem uvažovala, jak knihu zhodnotím a oscilovala jsem mezi dvěma až pěti hvězdičkami. Jedná se opravdu o dost nezvyklou knihu, se zvláštním námětem. Čekala jsem trochu grotesku obdobně jako ve filmu Nesvatbovi. Ve skutečnosti se však jedná o docela smutný příběh o osamělém podivínovi, který chce být součástí alespoň nějakého společenství a který chce alespoň náznakem prožít rodinný život. Alespoň na chvilku.
Asi je to o potížích v životě s poněkud směšnou úchylkou. Váhala jsem, zda se tomu smát, nebo litovat. No, je to smutné. Osamělost je tíživá.
Související novinky (1)
Knižní novinky (22. týden)
25.05.2020
Citáty z knihy (0)
Zatím zde není žádný citát z knihy.
Kniha Loutkář v seznamech
v Právě čtených | 5x |
v Přečtených | 230x |
ve Čtenářské výzvě | 55x |
v Doporučených | 6x |
v Knihotéce | 124x |
v Chystám se číst | 126x |
v Chci si koupit | 25x |
v dalších seznamech | 1x |
Štítky knihy
norská literatura jazykověda, lingvistika pohřby
Autorovy další knížky
2002 | Sofiin svět |
2004 | Dívka s pomeranči |
2002 | Kouzelný kalendář |
1999 | Jako v zrcadle, jen v hádance |
2017 | Loutkář |
Bábkar je stredoškolský profesor a etymológ, ktorý je naozaj bizarnou postavou. Mám rada Josteina Gaardera, ale priznám sa, táto kniha nebude patriť medzi moje obľúbené. Hlavný hrdina sa najviac a najradšej zhovára s jediným priateľom, ktorého má, ktorý jediný povie všetko bez obalu a hneď, no ale ani preto mi neprirástol ku srdcu. No ako rozpráva svoj príbeh, o detstve, o šikane, o smútku a osamelosti... je mi ho ľúto. Svoje priznanie v listoch adresuje Agnes, dievčine, ktorej rodinu spoznal na jednom z pohreboch pred mnohými rokmi.
Jeho hľadanie pohrebov, na ktorých sa môže zúčastniť v dave ako jeden z mnohých smútiacich, toto sa mu stáva potrebou, nutkaním a zmyslom života. Pátra hlavne po inzerátoch, kde sú hostia pozvaní na spoločné posedenie po pohrebe. Ide mu o spoločenstvo, o rodinu, ktorú nemá, a ktorej na oplátku vytvára plno príbehov o priateľstve so zosnulými. Je to jeho cesta ako nájsť rodinnú spolunáležitosť. Rodinu a priateľstvá, hlboké a dlhoročné si dotvára a vymýšľa si príbehy, ktoré mu nemá kto vyvrátiť. A rovnako, ako je to pri hľadaní pôvodu slova, aj tu ide od známeho k nezmámemu, stavia príbeh na detailoch, maličkostiach a obraz, ktorý o zosnulom predostiera, je plnohodnotný a tak živý. Takisto keď vysvetľuje pôvod a vznik slov, cez mytológiu, kresťanstvo, či lingvistiku, je to zaujímavé, kam až dôjde vo svojich úvahách. Prepojenie nórčiny a indoeurópskych jazykov, hľadanie príbuznosti tam, kde na prvý pohľad možno ani nie je, aj toto je paralela s jeho životom.
Ale práve tieto filozofické a lingvistické zamyslenia o ľudskosti a chápaní robia román tak zaujímavým. Osamelosť a ľudskosť. Otázka, či je dôležité hovoriť pravdu (vždy za každých okolností) a ako sa stať vnímavým voči odlišným. A že niekedy stačí jedna okolnosť a už bude naveky vnímaný jednostranne.