Adhara
přečtené 534
Inštitúcia
2020,
Stephen King
King sa vracia k už niekoľkokrát spracovanému námetu s dospievajúcimi deťmi s nadprirodzenými schopnosťami. Tie deti s týmto obdarením, ktoré nenaverbovali do ničenia paprskov Temnej veže, ani nevysali príšery z Doktora spánku, chytá za spočiatku nejasným účelom hrozivá Inštitúcia. Až na neuverenie, že je to od starého, známeho a skúseného autora, ako je King. Príbeh je totiž plný chýb, ktoré vídame u začínajúcich spisovateľov. Najmä čo sa postáv týka. Hlavný hrdina Luke má byť údajne dieťa s nemerateľne vysokým IQ, ale inak normálne. No, na mňa tak nepôsobil. Je nadpriemerne inteligentný, to áno, ale nemerateľne vysoké IQ v žiadnom prípade. Inak by predsa musel myslieť na to, že na útek si má vziať nejaké jedlo, ktoré bolo ľahko dostupné, či sa aspoň najesť a napiť do prasknutia. A vôbec, myšlienku na útek a zvažovanie x možností by som u génia očakávala omnoho skôr. Luke síce jedná v mnohých iných ohľadoch múdro, ale tá múdrosť vyzerá skôr ako následok osobnej zrelosti a skúseností, ktoré však vo svojich dvanástich nemal kde získať. Absolútne mu chýba detská emocionalita. Čo je však ešte absurdnejšie, rovnako zrelo konajú aj ostatné deti, ktoré neospravedlňuje ani genialita. Zabili mi milovaných rodičov? V poho. Mučia ma? Neva. Ide zomrieť? Fajn. Prichádzam o prvú lásku? Čo tam po tom... Toto nie sú deti, toto nie sú ani ľudia! Konanie Inštitúcie tiež nedáva zmysel. Prečo pri únosoch detí vraždí ich rodičov, keď ich stačilo jednoducho uspať? Veď čím väčší zločin, tým viac vyšetrovania, čo by mohlo viesť na stopu Inštitúcie. Áno, v prípade Luka to mohli zvaliť na to, že ich zabil on ako rádoby šialený génius, ale čo v prípade ostatných detí? Sériové zmiznutia detí sprevádzané vraždami oboch rodičov vyzerajú veľmi podozrivo v porovnaní s bežnými zmiznutiami detí! A prečo Lukovi nevložili do ucha čip, kým bol v bezvedomí? Načo deti mučiť aj tam, kde to netreba, a tak u nich zvyšovať odpor a vzdor? Navyše, mohol im utiecť už v dobe medzi prebratím sa z bezvedomia a vložením čipu. Čo si myslím, že by pravý génius aj urobil. Vzhľadom na to, koľko chýbalo v motivickej stránke postáv, neviem pochopiť, prečo je kniha taká dlhá. Nebola nudná, nebola v nej vata, len rozmýšľam, ako sa vo svojej postate prostý a slabo zdôvodnený príbeh dal napísať na toľko strán.... celý text
Cestovanie v čase
1997,
* antologie
Tri príbehy z tejto zbierky mi utkveli v pamäti možno aj po dvadsiatich rokoch, odkedy som túto knižku prvý raz čítala. Celková úroveň poviedok v celej zbierke však nie je nijako závratná. Niektoré príbehy sú nezrozumiteľné, iné nezaujímavé až banálne. Ale tri, napriek nedokonalostiam, vo mne zarezonovali veľmi silno. Nebude asi náhoda, že ich autormi sú naozaj zvučné mená. Boli to: - Aspoň čosi pre nás tempunautov od Philipa K. Dicka, - Človek v jeho čase od Briana W. Aldissa - Všetci vy zombiovia… od Roberta A. Heinlena.... celý text
Zázrak v Andách: 72 dní v Andách a moje dlouhá cesta domů
2006,
Nando Parrado
Na skutočnú udalosť zaujímavé čítanie. Priznám sa, niektoré pasáže z predstavovania postáv a okolností som vynechala, pretože šport ma absolútne nezaujíma. Od pádu lietadla je to však napínavé čítanie a z Nandovej cesty cez hory sa priam zatajuje dych. Záver opäť slabší.... celý text
Bolo to úplne inak
2020,
Kody Keplinger
Táto knižka stojí za prečítanie len preto, aby ste videli, ako sa dá taká drastická téma ako masaker na strednej škole dá napísať preružovelo, jemne a naivne. Všetci padli jedinou čistou ranou, krvi je tam len čo by sa za necht vošlo, a čo je najtrápnejšie, všetky postavy sú neuveriteľne vyzreté, empatické a nesebecké. Áno, ten bol bitkár, tá pije, iná jednala trošku arogantne, ale všetci si to uvedomujú a do hĺbky najhlbšej ľutujú. Nikto sa ani len nepokúša ospravedlniť svoje minulé zlé správanie, všetci si sypú vrecia popola na hlavu a ja len ostávam v nemom úžase. Hlavná hrdinka sa neustále pranieruje za to, aká je sebecká, pričom je však ten najnesebeckejší človek pod slnkom. Toto nie sú skutoční teenageri, ani skutoční dospelí ľudia. Tak prezretí anjelici existujú len v románoch. Dokonca necítia nenávisť ani len k vrahovi ich kamarátov, ktorého osobnosť tam ako jediného rozobraná nie je, ba ani jeho meno, čo mi dosť prekážalo. Možno by narušilo tento absurdne naivný obraz? Nechápme sa zle – ak by bol lepšie opísaný osobnostný vývoj postáv a hlavne sa im ponechal sem-tam nejaký chlp zápornej vlastnosti, tak by som to prehltla. Ale toto, bez ohľadu na to, akú hlbokú tému to rozoberá, je len plytké, plytké, ešte raz plytké. Zápletka vyzerala zaujímavo, ale ku koncu knihy som mala pocit, že to bolo veľa kriku pre nič. Totiž, ono temné tajomstvo, ako vyzerali posledné okamihy teenagerov naozaj – v skutočnosti nie až také temné – sme sa dozvedeli už v strede knihy. Čakala som ďalšie prekvapivé odhalenia, ale ono nič. Teda, jedno ešte prišlo, ale zo stoličky ma vôbec nezodvihlo. A preto hoci som spočiatku stránky obracala dychtivo, knihu som dočítala len s veľkým sebazaprením. Štýl bol čítavý, no tie postavy sa skrátka nedali vydržať. Dosť ma pobavilo, že hlavná hrdinka sama seba v štrnástich označila za asexuálku len preto, že sa síce už viackrát zamilovala, ale vo svojich zrelých štrnástich rokoch ešte nevidela nikoho, s kým by sa túžila vyspať. Opäť, ak by na to bolo lepšie odôvodnenie, napríklad tlupa promiskuitných kamarátok, ktoré by jej do hlavy natlačili kaleráby o tom, že panenstvo treba stratiť pred pätnástkou, dalo by sa to pochopiť. Ale za týchto okolností si vravím len WTF? No a klasické klišé novodobých teenagerských románov – pripravte sa na obvyklú pestrú prehliadku národností a sexuálnych orientácií teenagerov, pričom nikto s nikým nemá kvôli tomu absolútne žiadny problém, lebo všetci sme, opakujem, tak strašne zrelí.... celý text
Hobit aneb Cesta tam a zase zpátky
1991,
J. R. R. Tolkien
Čítala som až mnoho rokov po prečítaní Pána prsteňov. Čítať najskôr trilógiu a potom Hobita nie je zlé – človek má síce vyspojelrované, že Bilbo prežije a dostane sa k Prsteňu, ale čitateľ konečne vidí, ako presne (aj keď túto scénu si v Pánovi prsteňov pripomenieme) a tiež ako Bilbo prišiel k ďalším artefaktom, ako sú brnenie z mithrilu či svojmu meču Žihadlu. A najmä ako prišiel k svojím dobrodružným sklonom. Podľa Pána prsteňov som ale čakala, že v Bilbovi bude viac prirodzeného dobrodruha – v skutočnosti je však, ako každý bežný hobit, väčšinou len vlečený družinou, do akcie odkopávaný čírou nevyhnutnosťou a neustále je mu smutno za pokojom domova. Táto kniha nejde až tak do hĺbky a podrobností ako Pán prsteňov. Nemá preto ani toľko atmosféry. Zato je, aspoň formálne, akčnejšia, hoci akčné scény v podaní Tolkiena ma veľmi neberú. Schéma deja je taká, že putujúca družica striedavo narazí na tvory, ktoré ich takmer zabijú, a potom zase na tvory, u ktorých si oddýchnu, dobre sa najedia a doplnia zásoby. Táto umelá symetria sa ale azda dá rozprávke odpustiť.... celý text
Manželská zápletka
2012,
Jeffrey Eugenides
Dielo o ľúbostnom trojuholníku pre čitateľov, ktorí nechcú túto typickú tému červenej knižnice čítať v prevedení červenej knižnice. Toto je prepracovanejšie, hlbšie a najmä ani trochu nie idylické či romantické. Napriek tomu však nebolo pre mňa. Keď scény začnú byť konečne trochu napínavé, nasleduje preskok do iných scén, do ktorých je veľký problém sa začítať. Dej bol prakticky minimálny a vlečúci sa, čo by mi až tak nevadilo ako skutočnosť, že bol prekladaný zdĺhavými opismi a najmä ponormi do oblastí z rôznych odborov. Na jednej strane klobúk dole pred autorovou rozhľadenosťou, na druhej strane to ale ľuďom mimo odboru nič nedá. Ako biologička som rozumela len biologickým pasážam, ale tie literárne, filozofické a náboženské ma riadne nudili. Človek, čo dané diela nečítal a téme sa nevenuje, pri nich skrátka nemá ani obraz ani zvuk a snaha autora priblížiť mu tieto pasáže je minimálna. Ďalej ma neoslovili ani hlavné postavy, aktéri trojuholníka, všetci traja nesympatickí. Leonard bol z nich najhorší a duševná choroba to vôbec neospravedlňuje, ale ani k Madeleine a Mitchellovi som si nevytvorila pozitívny vzťah. Hoci sme sa do ich hláv ponárali niekedy dosť podrobne, aj tak som im a ich rozhodnutiam zďaleka nie vždy rozumela. Príbeh sa dá chápať aj ako učená omáčka okolo obohratých ľúbostných patálií, ktorým však možno uznať aspoň originálny koniec.... celý text
Genóm
2004,
Matt Ridley
Vysoké hodnotenie tejto knihy ma prekvapuje. Ja mám dosť zmiešané dojmy. Autor si zvolil neľahkú úlohu inšpirovať sa génom na každom z ľudských 23 chromozómov a napísať o ňom kapitolu, dodržať poradie chromozómov podľa veľkosti a ešte aj udržať náväznosť kapitol pre neznalého čitateľa, aby postupoval od základných údajov k čo najpodrobnejším. Ľudský genóm na takýto autorský úmysel však nebol stavaný a pri konci autor súboj s ním vzdal. Kniha mi pripadala miestami písaná dosť náročne. A to som, podotýkam, z odboru, som absolventka molekulárnej biológie. Ale občas toho bolo aj na mňa priveľa a prehrýzala som sa ňou dlho. Iste by sa mnohé veci dali vysvetliť stráviteľnejšie. No opäť, nie je to len chyba autora – označenia génov a ich produktov sú komplikované. Faktom však ostáva, že vidieť pomedzi odborné pojmy nezapamätateľné zhluky písmen a číslic pochopeniu textu vôbec neprospieva. Na druhej strane som ale strácala koncentráciu aj v ďalších oblastiach, napríklad v histórii vývoja ľudských jazykov. V iných som si však zase oprášila a prehĺbila vedomosti. Za to plus. Mínusom je však rozhodne zaujatosť autora v rozličných diskutabilných témach. Aj od populárno-náučnej knihy očakávame neutralitu a nie okaté fandenie genderovým stereotypom či génovej manipulácii, pri ktorej, mimochodom, vôbec nespomenul riziká z nej vyplývajúce. Tiež nepovažujem za neutrálne považovať Downov syndróm za fajn ochorenie, ktoré je v podaní autora dokonca priam životný bonus a nie niečo, čo spôsobuje ťažké orgánové poruchy. Ide o cielené zamlčiavanie faktov. Taktiež ma nebral autorov silný odpor k čomukoľvek, čo aspoň vzdialene zaváňa eugenikou, ale na druhej strane prejavoval úplnú ľahostajnosť k surovým pokusom na zvieratách, vďaka ktorým sa naša znalosť o genóme získavala. Tri hviezdy s tým, že viac už tohto autora nevyhľadám.... celý text
Hlboko v lese
2018,
Cass Green (p)
V rámci očakávaní fajn, oddychová knižka. Téma podľa môjho gusta a dobrý štýl. Hoci hlavná postava mala odo mňa diametrálne odlišnú osobnosť a nad jej rozhodnutiami som len krútila hlavou, predsa sa ju autorke podarilo opísať tak, že som jej napriek všetkému držala palce. Jej labilný, nezodpovedný prístup k životu sa navyše napokon tak trochu zdôvodní. Rovnako ako aj čudesné správanie sa nebohej Isabelle. Malo to primeranú dávku tajomna a mierneho napätia. Zmätená som bola len na chvíľu pri konci, keď sa hlavná postava dopočula, že Isabelle mala bračeka a ona rozmýšľala, čo sa s ním stalo. Prečo jej nenapadlo, že to bol Richard?... celý text
Nikomu ani slovo
2002,
Harlan Coben
Kniha „Šesť rokov“, len v ružovom. Zo šiestich rokov je osem, zo svadby smrť, inak zápletka aj jej rozuzľovanie prebiehali ako predtým. Táto kniha je z tejto dvojice titulov lepšie písaná, ale ani to nie je žiadna sláva. Štýl je až príliš jednoduchý, takmer školácky, odosobnený, plytký, prvoplánový. Kvôli spracovaniu som sa nemohla do hlavného hrdinu vcítiť, hoci mal pohnutý osud. So žiadnou z postáv sa nedalo stotožniť, veriť jej, žiadna nepôsobila živo. Najmä Elizabeth je až príliš dokonalá. Ak by to bolo spracované lepšie, obložené väčším množstvom ochucujúcich omáčok, a ak by som, pravda, nečítala takmer identickú knihu už predtým, mohlo to byť na päť hviezd. Takto sú to ledva-ledva tri. Skrátka, autor znova sklamal.... celý text
Farby smútku
2020,
Jeff Zentner
Neviem sa rozhodnúť medzi troma a štyrmi hviezdičkami. V prvom rade sa mi páčil námet. Konečne teenagerský román, kde teenager nerieši hlúposti, ale vážne veci. Kde má konečne poriadny dôvod na to, aby bol nešťastný. Kde sa dá s jeho žiaľom stotožniť. A je to aj celkom fajn napísané, hoci nejde o nijako akčný príbeh. Napriek tomu to však nebolo ktovieako silné. Asi preto, že je to pre teenagerov, autor neukázal skutočnú hĺbku smútku a zúfalstva, ktorá by ma bytostne zasiahla. Áno, opisuje žiaľ i vinu veľmi pestro, farbisto, názov Farby smútku tomu pekne sedí. Sú tam niektoré naozaj výstižné slovné spojenia a prirovnania. Cez to všetko to akosi nejde do hĺbky, lebo je to skrátka román pre pubertiakov a všetko musí byť len light a happy a prikrášlené a vylepšené, všetci musia reagovať strašne zrelo alebo v priebehu deja rýchlo dozrieť. Som úprimne rada, že autor nechal aspoň jednu výnimku z idylického konca, aspoň jedno nezmierenú osobu, inak by to bolo neuveriteľne umelé. Nepozdávalo sa mi ani to, koľko ľudí bolo na Carverovej strane, pred koľkými si mohol vylievať srdce... oveľa tragickejšie (a realistickejšie) by bolo, keby možno neprežíval až takú tragédiu, ale nemal by nijakú blízku dušu. Aj keď na druhej strane musím kvitovať, že toto je asi iba druhá kniha z tých, čo som čítala, v ktorej psychiater nie je záporná postava. Ale aby som nezabudla, keďže to román pre teenagerov, pripravte sa tiež na dávku správnej výchovy. Pre zdôraznenie rovnoprávnosti v ňom musia byť zástupcovia všetkých ľudských rás a mnohých národov a, samozrejme, nijaká z postáv nesmie byť homofóbna.... celý text
Gravitace
2020,
Daniel Suarez
Zo začiatku to vyzeralo ako náročný, nadupaný technotriler, žiadne oddychové čítanie. Už od prvých strán sa autor pokúša odradiť čitateľa podrobným vysvetlením princípu, ako funguje tá jeho antigravitácia. A úplne zbytočne, pretože v knihe sa začne vyskytovať čím ďalej, tým viac, totálnych blbostí a nelogizmov, ktoré sa neunúva vysvetliť vôbec. Do strany cca 100 to bolo celkom dobré, síce náročné, ale aspoň uveriteľné. No potom autor uvrhol hrdinu do takej beznádejnej situácie, že mu z nej musel pomáhať rádoby vedou, v skutočnosti ale kúzlami a čarami. Ako vysvitne v závere, celé fungovanie AKT je nezmyselné, pretože nech by mala hocijaké technológie (a niektoré sú teda echt pritiahnuté za vlasy, napríklad 3D tlač chutného jedla), tak suroviny niekde získavať musí a ten satelit na obežnú dráhu tiež musel odniekiaľ štartovať. Je úplne absurdné, že svet ovládajúca agentúra sa celá ukrýva v jedinom podzemnom mrakodrape, navyše autor si sám odporuje – veď tie technológie mal aj v Hibernity. Alexa je napriek tvrdeniam o jej genialite tupá ako tágo, ale ak ju riaditeľ AKT vnímal ako taký zázrak, neviem, prečo ju nenaklonoval a prípadne ju aj geneticky nemodifikoval, aby vyhovovala jeho potrebám. To, že sa v UI bez akéhokoľvek vysvetlenia zrodia ľudské city, nechávam radšej bez komentára… výpočtom chýb by tu človek zabil aj niekoľkonásobok takéhoto komentára, tak to už len zhrniem: začiatok sa celkom dal, ale ku koncu čím ďalej, tým absurdnejšia somarina. Akoby po celkom sľubnom úvode prebral písanie iný, oveľa menej vzdelaný autor odchovaný na lacných a nezmyselných akčných filmoch.... celý text
Chýbaš mi
2015,
Harlan Coben
Ďalšia kniha od Cobena, v ktorej som márne hľadala kvality Chlapca z lesov. Začalo sa to fajn, aj keď bolo zjavné, že to nebude také hlboké ako Chlapec. Vysvetlenia a rozuzlenia však veľmi neberiem a ten koniec bol totálne gýčový. Oddychovka, ku ktorej sa už nevrátim. P.S.: Nemôže raz napísať knihu, v ktorej nebude motív žiaka, ktorý sa v škole pozvracal a spolužiaci mu za to urobili zo života peklo?... celý text
Dokonalá podoba
2011,
Tana French
Smutná kniha. Veľmi smutná, rovnako ako prvý diel. Opäť rieši celú tragédiu konca priateľstiev – rieši ju poriadne, do hĺbky, čo je obrovské plus oproti iným románom, ktoré stále dookola premieľajú len partnerské, prípadne rodinné vzťahy. Znova predostiera myšlienku, že sex priateľstvá nenávratne ničí. Napriek tomu asi o pol hviezdičky slabšia ako Vtedy v lese. Zase tu máme zaujímavý úvod, strhujúci záver, no medzi tým oblasť so spomaleným dejom, kedy má človek pocit, že celé desiatky strán ho nikam neposunú. Nebolo to ešte nudné, ale rozhodne to nie je kniha pre tých, čo čakajú akciu na každom kroku. Taktiež som nebola až tak dokonale napojená na rozprávača ako v jednotke. Cassie rozoberá veľa svojich vnútorných pochodov, a predsa som jej konaniu občas nerozumela. Môj počiatočný podozrivý to nebol, čo ma tiež sklamalo. Na druhej strane sa ale nenaplnili moje obavy z toho, že zostane až toľko nevysvetleného ako zostalo po Vtedy v lese. Aj keď konanie obete vraždy by si vyžadovalo lepšie rozobrať, lebo z neho stále nie som múdra. Diskutujúci podo mnou vravia preškrtať, ja vravím, že chce viac, viac, viac. Spojiť ojedinelé náznaky, zodpovedať bezpočet otázok „prečo?“ na jednotlivé postavy. Tak ako v jednotke, aj tu sa pýtam, prečo sa aktéri tak neomylne ženú do nešťastia a lámu sebe aj druhým srdcia. Anotácia je nevydarená. Čo by som v nej určite zdôraznila je, že ide o voľné pokračovanie Vtedy v lese. Že udalosti z prvého dielu sa budú spomínať aj tu, hoci decentne, okrajovo, bez výrazných spojlerov, aby nepokazili zážitok tým, čo predošlý diel nečítali. Že zavraždené dievča neuveriteľne sa podobajúce Cassie je bývalá identita Cassie z čias jej práce v utajení, čo robí celú vec ešte tajuplnejšou. Že je to dobré pre tých čitateľov jednotky, ktorí chcú vidieť príbeh Roba a Cassie z pohľadu Cassie a dozvedieť sa o ňom ešte jeden zdrvujúci, prekvapivý fakt. Po ďalšom dieli už ale nesiahnem. Frank ma totiž naozaj nezaujíma.... celý text